Kradneš, kradne, kradnú...

Autor: Marian Čapla | 7.1.2015 o 12:38 | Karma článku: 13,05 | Prečítané:  9871x

Dokedy bude u nás kradnutie také bežné, že sa ani nerozhorčíme nad tým, keď niekoho okradnú?

Niekedy medzi sviatkami som sa rozhodol rozhýbať svoje lenivé telo a zobral som sa zacvičiť si do fitka. Nebolo plno, medzi strojmi sa pohybovalo len pár ľudí, ktorí sa prišli tak, ako ja, trošku spotiť.

V prezliekárni som letmo odsunul modré tepláky, ktoré si tam pravdepodobne nechal niektorý z cvičiacich, obliekol sa do športového a hybaj do mučiarne.

Milujem pocit, keď telo dostane zabrať, keď sa prečistí myseľ, keď cítim tú omamujúcu únavu.

Počas cvičenia ma však vyrušila nezvyčajná vrava pri barovom pultíku. Zachytil som vravieť niečo o teplákoch. Hm, niekto sa ulakomil a vzal si to čo mu nepatrilo. Aha, tie modré tepláky v prezliekárni. A naozaj. Tepláky si tam zabudol jeden zo skupinky nemeckých športovcov, ktorí si boli v posilke zatrénovať. Tvárili sa dosť skormútene a hlavne nechápavo krútili hlavou, ako je možné, že si tie tepláky dakto zobral.

Nechápavo som krútil hlavou aj ja a pobral som sa pokračovať v cvičení. Opodiaľ stál hlúčik chalanov okolo dvadsiatky a živo diskutovali o práve vzniknutej situácii. A  to, čo som vzápätí počul ma šokovalo. Jeden z nich suverénne zahlásil "... veď čo sa čudujú. Nechať si to len tak pohodené, je jasné, že ich niekto musel zobrať...."

Je jasné, že ich musel niekto zobrať!

Je to naozaj jasné?

Nedalo mi a musel som si prezrieť tváre týchto chalanov. A nič ma v nich neupútalo. Nič špeciálne, nič zlé, nič, čo by nasvedčovalo tomu, že by bola pre nich krádež niečim, s čím sa denne stretávajú. A predsa...  predsa je v nich to, s čím sa u nás už roky pasujeme. Veď už ako malý som počul heslo "Kto nekradne, okráda svoju rodinu". Zdá sa, že vziať si niečo, čo mi nepatrí je prirodzenejšie, ako sa zdá. Že skôr, ako odsúdiť toho, čo kradne, sa nám zdá smiešny ten, ktorý bol okradnutý.

Nevdvojak som si spomenul na jednu situáciu spred rokov, keď si jeden robotník z firmy, kde som pracoval, odnášal plné vrece nakradnutých konektorov. Neveriacky som na neho pozeral a spýtal sa "Pre boha a to načo kradneš? Veď nič z toho nebudeš vedieť použiť, sú to špeciálne konektory" ... Pristihnutý len mykol plecom a precedil "No a čo, možno sa to niekedy zíde..."

Nechcem pokračovať v spomienkach, pretože viem, že by som narazil na viacero podobných príbehov. A predsa, keď takáto situácia nastane, vždy ma prekvapí. 

A tak, napriek dobrému pocitu z "mučenia" svalov, mi po tejto návšteve fitka zostala trpká príchuť v ústach. 

Ale prečo vlastne? Veď ryba smrdí od hlavy... a u nás to platí dvojnásobne.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?