Svet nie je jednofarebný

Autor: Marian Čapla | 5.1.2015 o 9:40 | Karma článku: 5,00 | Prečítané:  329x

Študenti, láska, Čeka a smrť - kniha, ktorú sa oplatí čítať.

Ježiško ma opäť raz prekvapil. Priniesol mi knihu. Priznám sa, v poslednej dobe (odkedy musím čítať s okuliarmi) som veľa kníh neprečítal a tak ma tento darček prekvapil. 

Nedal som sa však zahanbiť a jedného pekného, posviatočného rána som ju otvoril. A verte mi, zatvoril som ju len na pár hodín kvôli spánku. 

Strhujúce čítanie denníka Ali Rachmanovovej - Študenti, láska, Čeka a smrť - ma dostalo. Pohľad sedemnásťročného dievčaťa, ktoré muselo dospieť rýchlejšie ako chcelo, ktoré na vlastnej koži zažilo nástup boľševizmu v cárskom Rusku, ktoré muselo utiecť z domova a bolo svedkom toho, čo robí z človeka chuť moci, pocit, že bezstrestne si môže dovoliť všetko, aj zabiť iného človeka.

Kniha, ktorá núti zamyslieť. Nič nie je také jednoduché ako sa na prvý pohľad zdá. Aj nenávisť má svoje korene. 

A potom to prišlo. Neviem prečo, ale pri popise spôsobu preberania moci "červenými" ma napadla paralela so novembrom '89 v Československu. Predsa charakter ľudí sa nemení, mení sa len rétorika. Pamätám si, ako tí, ktorí boli služobníkmi socialistického režimu u nás, boli prví "demokrati" a zahadzovali červené knižky. Pamätám si, ako sa z obhajcov kolektivizmu stali prví podnikatelia. 

Beda, ak sa tí, ktorí trpia, dostanú k moci. Ich odplata bude niekoľkonásobne horšia ako ich vlastné utrpenie. Aj o tom je Rachmanovovej denník. O nenávisti, ktorá opantá jednoduchého človeka, o nenávisti, ktorá mu zatemní rozum, o bezcitnosti, pokiaľ ide o odplatu.

Aj tu ma napadla jedna paralela - vojenská služba. Vojna je niečo, čo z duše neznášam. A tak som sa staval aj k základnej vojenskej službe, ktorú som musel absolvovať. Neuznával som ju a tak som neuznával aj všetky zvyklosti, ktoré tam boli zaužívané. Jednou z nich bolo mazáctvo. Služobne starší, mali viesť a mať ochrannú ruku nad mladšími. No to zneužívanie, teror a ponižovanie, ktorým sa mazáci odbavovali na holuboch (služobne najmladší) ma nenechávalo ľahostajným. O to väčšie prekvapenie ma čakalo, ak sa z najtýranejších holubov stali najkrutejší mazáci. 
Presne ako v Rachmanovovej knižke, kde sa z obyčajných robotníkov, stali bezohľadní zabijaci.

Je toho viac, čo ma zaujalo, čo ma prinútilo rozmýšľať. Aj dnes žijeme dobu, keď napriek všetkým slobodám, ktoré si vychutnávame, mám pocit, že sa nám snažia niektorí mocní vnútiť predstavu, že svet je jednofarebný. A keď proti tomu protestujeme, tak sme označení rôznymi prívlastkami a izmami. 

Nie, svet nie je jednofarebný, nie je ani červený, ani biely a ani modrý. Je krásne farebný. Nestaňme sa slepými, neprestaňme vnímať krásu rozličnosti nášho sveta. Aby sme už nikdy nemuseli čítať denníky, z ktorých nám naskakuje husia koža.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?